Brekcia (z lat. breccia – sutina) je agregát hornín skladajúci sa z izolovaných úlomkov väčších ako 2 mm (prípadne 1 mm či 5 mm podľa rôznych klasifikácií) zväčša ostrohranného tvaru, spevnených tmelom. Označenie brekcia je pre svoju nepresnosť mnohými odborníkmi nepoužívané, prípadne sú ním označované špecifické kategórie sedimentov. Označenie brekcia je viac vhodné pre pomenovanie hruboklastických hornín, ktoré však nemajú sedimentárny pôvod. Sedimentárne brekcie možno považovať za špecifický prípad zlepencov alebo štrku.
Termín brekcia zaviedol v roku 1776 švédsky mineralóg Johan Jacob Ferber.
Vznik a genetické rozdelenie
Proces vzniku brekcií je rôznorodý a medzi odborníkmi ani nepanuje jednotný názor pre ich odlíšenie od zlepencov, ktorých klasty sú rovnako veľké, no sú viac oblé. Všeobecne sa rozlišujú sedimentárne brekcie, tiež nazývané intraformačné zlepence, ktoré je lepšie označovať ako ostrohranné zlepence. Tieto vznikajú mechanickým rozrušovaním podobne ako klastické usadené horniny. Niektorí uvádzajú, že brekcie majú aspoň polovicu klastov so sféricitou 0,2.
