Prútikár a s ním spojené hľadanie podzemnej vody a prameňov je zaujímavým, odbornej i laickej verejnosti relatívne známym fenoménom – ktorý v princípe využíva každý praktik, disponujúci tzv. mimoriadnymi schopnosťami.
Existuje viacero definícií, snažiacich sa verbálne vymedziť, čo je to prútikárstvo, na čorn sa zakladá princíp jeho fungovania, aká je sféra uplatnenia v praxi avšak popisujúcich zväčša parciálne, najmarkantnejšie sa manifestujúce symptómy tohto fenoménu. V súčasnej dobe je azda najprecíznejším verbálnym vyjadrením typických znakov prútikárstvadefinícia z polovice 80 rokov 20. storočia (oficiálne prijatá v Záhrebe na VI. medzinárodnom kongrese o výskume psychotroniky, zaoberajúci sa aj prezentovanou problematikou), podľa ktorej prútikárstvo predstavuje špecifickú formu bioindikácie, tzv. biolokácia, čo je novšie internacionálne označenie, presnejšie vystihujúcejšie princíp fungovania fenoménu prútikárskej reakcie. Pod prezentovaným termínom sa rozurnie „schopnosť ľudského organizmu detekovat‘ a interpretovať informácie o teréne a jeho okolí prostredníctvom fyzikálnych polí, prípadne s využitím viac i menej rozvinutej biotelegnostickej schopnosti.
Vyjadrene touto logickou hypotézou: jednotlivec s potenciou biolokácie sa v zásade orientuje predovšetkým na tzv. extrasenzorické príjimanie údajov o určitej lokalite, súvisiace buď s vhodnosťou, častejsie však s nevhodnosťou toho-ktorého miesta pre daného človeka.
Napokon vyhľadávanie istých pásiem nevhodných pre dlhodobý pobyt ľudského organizmu (označovaných v dnešných časoch najčastejšie ako tzv. geopatogénne zóny) je viacmenej všeobecne známe už aj z minulosti, ba stalo sa v súčasnosti priam módou pre časť našej populácie.
Prečítajte si tiež článok o histórii prútikárstva tu.
Hoci je prútikárstvo mimoriadne populárne u časti (a to nielen) slovenského obyvatel’stva práve v dnešnej dobe (aj to neraz iba z dôvodu uspokojivej pekuniárnej zábezpeky), vonkoncom nepredstavuje nejaký nový jav, ktorý sa objavuje azda iba v súčastnosti ako akási forma šarlatánstva – ako to neraz mylne komentujú v rôznych časopiseckých poradniach či iných masmediálnych reláciach redaktori, pravdepodobne však neveľmi poznajú podstatu danej problematiky. Prútikár a s ním spojené hľadanie podzemnej vody a prameňov ktorý má schopnosť detegovať rozmanité, ale pritom celkom konkrétne informácie o teréne prostredníctvom prútika (či iného inštrumentu), je fenoménom veľmi starej datácie, vychádzajúcim z prastarej ľudskej empírie, keďže ho človek zakalkuloval do svojho poznania takmer vo všetkých známych kultúrach. Vyjadrené precíznejšou verbálnou formou: záznamy o aplikácii prezentovanej ľudskej hability nachádzajú bádatelia v rôznych dejinných epochách, ako i v navzájom vzdialených regiónoch. Napokon uvedený fakt, že prútikár a prútikárstvo majú svoje korene v skúsenosti (ako v jednom z najhodnotnejších informačných zdrojov poznávania), nepotvrdzuju iba mnohí výskumníci zaoberajúci sa problematikou metapsychológie – ergo popri inom aj okruhom otázok, súvisiacich s doteraz nedostatočne verifikovanými psychickými schopnosťami človeka, ktoré zatiaľ nemožno explikovať na základe dosiaľ známych zákonitostí biopsychických procesov a fyzikálneho pohybu – ale poukazuje naň aj významná slovenská etnografka E. Horváthová konštatovaním, že „empirické skúsenosti ukazujú, že niektorí jednotlivci majú v rôznej rniere vrodený cit pre rozlíšenie rozdielov v štruktúre určitých prírodných materiálov, ktorý im umožňuje zistiť aj najmenší výskyt podzemných prameňov“.
