História prútikárstva

Úvodom prejdem priamo k prvej z dvoch rámcových myšlienok prezentovaného príspevku – ku kultúrnohistorickému kompendiu o existencii fenoménu prútikár, prútikárstvo a hľadanie vody. Našu kognitívnu exkurziu za dejinnými faktami začneme v krajine pre nás exotickej, priestorovo i kultúrne značne vzdialenej, v Ríši stredu. Podľa viacerých údajov totiž za všeobecne „najstaršiu známu správu o prútikárstve sa považuje obraz čínskeho cisára Kuang Yi., ktorý panoval v rokoch 2205-2197 pr. n. I. Na dochovanom obrázku drží v jednej ruke akúsi vidlicu v tvare písmena ypsilon – prútik. Práve v tomto období, či pres­nejšie začiatkom 3. tisícročia pred.n.l. vstupuje do čínskej histórie kultúra Lung-san, poves­tná predovšetkým svojimi Iegendárnymi vládcami Fi.i-Si, Sen-Nung a Chuang-Ti. Podľa iných prameňov už v tejto starovekej ére čínskych dejín, „za cisára Fi.i platil zákon, ktorý zakazoval budovať nové stavby na miestach, kde sa pohol indikátor v ruke cisárskeho prútikára. Takéto lokality, resp. celé zemské pásma nevhodné pre dlbodobý pobyt ľudského organizmu (ale i pre väčšiu časť fauny) sa v Číne označovali a dodnes označujú ako tzv. dracieiily (resp. dračie chodníky), čo je síce pre Európanov kuriózny, exotikou zaváňajúci, ale pritom semanticky kongruent­ný pojem s termínom (v našom regióne omnoho známejším, ako geopatogénne zóny.

I ked‘ je datácia faktickej aplikácie prútikárstva niekedy relatívne sporná, na základe staročínskych skriptúrnych dokladov o energetických teóriách (cchi,sdracieiily) môžeme takmer s istotou predpokladať, že efekt prútikár a tzv. biolokácia bol v Ríši stredu prakticky využíva­ný najneskôr v 2. stor. pred n.l. Taktiež je evidentné, že profesionálnym praktikom (cisárskym prútikárom) sa pripisovala i dispozícia akejsi divotvornej hability (biotelegnózie), a tak možno prútikárstvo v širšom zmysle slova priradiť k tzv. mantic­ kým umeniam.

S fenoménom prútikár / prútikárstvo a (dračích chodníkov) úzko súvisí aj iné starodávne čínske učenie, tzv. Jeng sue (uvádzané len ako aproximatívne pomenovanie, pretože rôz­nosť označení, resp. transkripcia čínskeho názvu tohto tradičného umenia do európskych jazykov je i v zahraničnom, aj v našom písomníctve značná: napr. feng-shui, feng-shu, feng-sui, feng-su, feng-cua atd‘.). Fengsuej znamená niečo ako umenie umiestňovania, čo je možné interpretovať aj ako umenie utvárania harmonicky vyváženého prostredia, ktoré je následne zdrojom pozitívnej energie a zdravia človeka. Pôvodne umenie umiestňovania (Iengsue) vzniklo z potreby vyhľadávania najvhodnejšieho miesta na pochovanie človeka (starí majstri/eng sue),teda akísi ‚geomanti‚, pri tomto postupe napr. používali veštecký kompas s názvom luopchan). V súčasnosti slávi Jengsue obrovský boom predovšetkým v západných krajinách (začalo však prenikať už aj k nám), kde bohatí a mocní tohto sveta sa snažia i takýmto spôsobom ‚ozdraviť‘ prostredie, v ktorom žijú.

Z ďalekého východu sa prenesme na opačný koniec ázijského kontinentu, do Palestíny:

(z grec. Ge Palaistine, čiže Krajina Filistincov; názov regiónu však zahŕňa širší priestor, nielen samotné Filistinsko, ale tiež Galileu, Samariu, Pereu, Izrael a Judeu), do krajiny, kde fenomén prútikár / prútikárstvo takisto nebol neznámym úkazom, o čom svedčia viacere pasáže niektorých starozákonných biblických spisov. V svätopisoch Izraelitov (kanonizovaných textoch Starého zákona), ktoré mali v priebehu posledných dvoch tisicročí evidentný vplyv na utváranie európskej duchovnej (ale i hmotnej) kultúry, existujú mnohé záznamy o nie­ktorých ideách o jednotlivcoch disponujúcich akousi supranaturálnou mocou. Popri iných textových pasážach môžu byť napr. aj biblické opisy uvoľnenia prameňa vody úderom Mojzišovej palice (P,orov. Ex 17, 5-6; Nm 20, 8-11) podľa niektorých autorov, akýmsi dokladom, že hebréjske etnikum bolo oboznámené s efektom biolokácie. Dokonca rnožno konštatovať, že starovekým Izraelitom bola známa aj habilita človeka detegovať informácie o vonkajšom, ale i vnútomom prostredí bez využitia bežných ľudských zmyslov (tzv. bioindikácia; porov. úvodnu pasáž, resp. i pozn. c. 5 a 6), realizovaná často prostredníctvom nejakého inštrumentu (napr. palice), pretože v Knihe proroka Ozedsa existuje v tomto kontexte záznam: „Svojho dreva sa dopytuje a jeho palica mu veští“ (Oz 4, 12).

K uvedeným informaciám je však zároveň potrebné poznamenať, že hagiografy (a to nielen biblické) majú popri vonkajšom, teda zjavnom slovnom zmysle, aj mnohé d’alšie vnútorne významové roviny (napr. alegoricko-symbolickú, morálnu, anagogickú), ba do­ konca implicitne umožňujú aj ezoterickú exegézu, ktorá je určená len skutočným zasvä­tencom. Z tohto aspektu potom prezentované kanonizované texty Starého zákona, ktoré reprezentujú tiež čiastku posvätných spisov, popisujuce napr. uvol’nenie prameňa vody.

Úderom Mojžisovej palice, sa nemusia vnímať iba ako hľadanie vody, ba ani dopytovanie sa palice v Ozeasovom proroctve len ako veštenie – ako aj d’alšie, v príspevku ani neuvádzané biblické pasáže o mnohých iných fenoménoch – ale môžu sa interpretovať (a aj sa vysvetľujú) v omnoho širšom význame a súvislostiach, ktoré sú v konečnom dôsledku veľmi vzdialené kurantnej profanizujúcej explikácii, založenej na doslovnej per­cepcii verbálneho textu.

Z ázijského kontinentu sa teraz prenesieme na európsky svetadiel, a to do obdobia faktického starovekého svetového impéria, Rímskej ríše, ktorá svojou rozlohou, ako i vzá­jomným prepojením, vytvárala priaznivé podrnienky pre konvekciu rozličných vplyvov špirituálneho charakteru, od krajín Orientu až po západné oblasti veľríše. O racionalizme i pragmatizme starých Rimanov sa už napísalo kvantum kníh, ale pritom sa neraz zabúda, akú funkciu zohrávala v ich religizných ideách mágia. Napriek nepochybne racionálnejšie orientovaným povahovým črtám – ktoré však niektorí autori značne hyperbolizujú – ako bolo možno v tej dobe príznačné pre príslušníkov iných etnik, takisto aj Rimania túžili dozvedieť sa, čo ich v budúcnosti očakáva, na čo využívali rozmanité metódy divinačného charakteru.

Rimania v zásade poznali tie isté spôsoby veštenia ako starí Gréci a osvedčené divi­načné postupy (ako aj ich realizátorov) dokonca ich klasifikovali. Napríklad slávny rímsky rečník Markus Tullius Cicero vo svojom spise De divinatione (0vesteni), v ktorom sa však pri prezentovanom roztriedení pridržal „Platóna, rozoznáva dva druhy veštenia: prvé je odborné a spočíva vo vysvetľovaní znamení poskytovaných vtákmi, vnútornosťami obe­ti, atd‘.; druhé je prirodzené, súvisí s dušou proroka alebo prorokyne priamo osvietenej božstvom. Prvé možno nazývať umelým alebo induktivnym; druhé vnuknutým alebo intuitívnym… druhý spôsob, manlike, ktorý Platón uznával oveľa väčšmi ako prvý, spočíval v akomsi delíriu alebo extáze /po grécky mania,po latinsky furor. Vyznačovali sa nim proroci: napríklad Bakis, ale najmä prorokyne, Sibyla a Pytia, ktorým vraj božstvo dávalo vnuknutie priamo, a nie prostredníctvom znamení. Vyznačovali sa ním aj ‚snívajú­ci‘, ktorí dostávali zjavenie v spánk:u“ . Špeciálnej po­zornosti sa však u starých Rimanov tešila haruspicinae disciplina, teda metóda haruspi­kov, založená na skúmaní pečeni obetných zvierat. Niektorí autori v tomto kontexte uvádzajú aj tvrdenia, že kým „si starí Rimania či Gréci postavili osadu, vybudovali najprv na vy­hliadnutom mieste ohradu pre ovce. Nechali ich tam rok či dva pást‘. Potom niekoľko oviec zabili a vyňali im pečeň. A osadu tam postavili len vtedy, keď boli všetky pečene zdravé. Tým s veľkou pravdepodobnosťou chceli predchádzať umiestneniu svojich obydlí na miestach zdravotne či inak nevhodných pre trvalý pobyt ľudí. Oveľa podrobnejšie popisuje spôsob určovania vhodnej či nevhodnej lokality pre stavbu mesta – prostredníctvom obhliadky vnútorností oviec a dobytka pasú­ceho sa na parcelách potencionálneho urbarného staveniska – Vitruvius PoUio, pôsobiaci ako architekt starého Ríma za čias imperátora Gaia Octaviana (cisára Augusta), vo svojom spise Dearchitectura. Zdá sa teda, že ide o akúsi analógiu fenoménu (ktorý som naznačil už v predchádzajúcom texte o Ríši stredu) starovekých činskych cisárskych zákonov, zakazujúcich budovať nové stavby na tzv. dračích žilách (porov. precedentnú pasáž). Rimania však nehľadali len vhodné miesta pre svoje obydlia, ale pomocou Iieskových prútov Wadali profesionálni rímski studniari predovšet­kým vodu – starorímski aquileges vykonávali uvedenú činnosť ako samostatnú živnosť.; vyhľadávanie vody touto metódou sa však spomína napr. aj u starých Grékov, Skytov a Germanov. Za akéhosi reprezentanta uvedeného postu­pu spomedzi galérie bohov rímskeho panteonu možno považovať boha mestskej brány, vchodov a východov, začiatku a času Janusa, ktorý „s palicou v ruke otvára pramene“ , ale zároveň aj Najady, nymfy riek, stojatých vôd a prameňov mali ako svoj atribút prút. Ba dokonca, v roku 371 P. C. za vlády kresťanského cisára Valenia, „sa pomocou kyvadla a abecednej tabuľky pokúšali najsť meno budúceho Cézara“. Podrobnejšie dáta porov. napr. aj CAVENDISH 1994: 51-52), čo je v zásade kongruentný údaj so správou v Knihe proroka Ozea o habilite človeka detegovať infor­mácie o vonkajšom či vnútornom prostredí bez využitia bežných ľudských zmyslov pros­tredníctvom nejakého indikátora, napr. palice, prútika, sferického kyvadla a podobne.

Nielen v starovekej epoche, ale i v ére európskeho stredoveku bolo známe prútikár-stvo, resp. jeho formy u viacerých etnik, v niektorých prípadoch (najmä v germanofón­nych regiónoch) dokonca aj ako živnosť.

Z nášho pohľadu je zaujímavé, že aj v slovanskom materiáli (ktorý je nám kultúrne najbližší i najznámejší) z tohto obdobia nachádzajú bádatelia dokazy o jestvovaní ideí o jednotlivcoch (prútikároch), disponujúcich takouto potenciou magického charakteru, teda habilitou prútikárstva. V predchádzajúcom texte sme už spomenuli, že prútikárstvo sa v šir­šom zmysle slova prirad’uje k tzv. mantickým umeniam. Hoci niektorými autormi je feno­mén prútikárstva úzko vymedzovaný iba ako zvláštna a neverifikovaná metóda vyhľadávania spodnej vody, rudných ložísk, resp. i pokladov, prostredníctvom špeciálneho prúta (tzv. siderizmus), evidentne nebol tento osvedčený postup detekcie informácii o rozmanitých, bežným pohľadom neviditeľných predmetoch či javoch, aplikovaný len v prezentovanom zmysle. Prútikár v zásade vystupoval ako akýsi taumaturgos, schopný odhaľovať svojím zázračným prútikom mnohé skryté tajomstvá (porov. napr. aj uvedený výrok proroka Oze­asa, či veštenie mena budúceho rímskeho cisára). V prútikárskom umení sa však neuplat­ňoval iba prútik (zhotovovaný najčastejšie z liesky, jelše či vŕby vzhľadom na ich relatívne značnú elasticitu), ale využíval sa aj d’alší typ detekčného inštrumentu – kyvadlo, niekedy označované i ako sidericke (t. j. z lat. hviezdne) kyvadlo, vyrábané ako závesné zariadenie, ktoré tvorilo závažie a takmer vždy i samostatný záves. Kyvadlo ako formu diagnostického nástroja aplikovali na rôzne účely i starí Slovania, čiže možno konštatovat‘, že ani našim slovanským predkom nebol tento špecifický druh vešteckého umenia neznámy, ako o tom svedčia doklady (napr. z Poľska či z východoslovanských krajín) zo stredovekej éry európskej histórie. Zo staroslovanského (ale i neskoršieho) obdobia totiž existujú záznamy, že ako kyvadlo sa napr. používalo aj sito (tzv. koskinomancia) zavesené držadlom alebo misou za prst, eventuálne ako záves mohli stlačiť i nožnice zabodnuté do sita, pričom palec ruky sa vkladal do otvoru v rukoväti týchto nožníc. Hádalo, resp. veštilo sa z pohybov a otáča­nia sita, pričom prostredníctvom koskinomancie sa dokonca pátralo napr. aj po zlodejovi tým spôsobom, že ak sa sito po zdvihnutí do vzduchu otáčalo, tak potvrdzovalo podozre­nie na určitú osobu. V prelomovej epoche neskorého európskeho stredoveku a začiatku novoveku, v dobe obrovských sociokultúrnych premien, vzrastá aj počet jednotlivcov, zaoberajúcich sa za pomoci tzv. čarovného prútika (eventuálne známeho ako veštecká palica, resp. i pod naázvami v iných lingválnych skupinách, napr. latinským výrazom virguladivinatoriaci a na­ logickými nemeckými pomenovaniami Wunschelruthe a Frageruthe) predovšetkým hľadaním vody, ale i rôznych pokladov, vzácnych či menej ušľachtilých kovov, zlodejov, vrahov atď. V nemeckých krajinách celkom bežne vykonávali prostredníctvom virgule – použ­ívali ich nielen na detekciu smeru zlatonosných a striebronosných žíl, ale aj pri prospekcii iných nerastných surovín, napr. nových soľných a neskôr i uhoľných ložísk- vyhľadávanie ďalších banských nálezísk až do konca 18. storočia (v niektorých regiónoch príležitostne dokonca až do polovice 19. stor.) ako samostatnú profesiu špecializovaní baníci, tzv.. Ruthezgiingeri.

Re­prezentujú tak akýsi modernejší variant starovekých profesionálnych prútikárov (porov. napr. text o čínskych cisárskych prútikároch či o profesionálnych rímskych studniaroch, tzv. aquileges).Z literárnych prameňov je evidentné, že prútikári jestvovali aj v iných krajinách Európy, a to nielen západne od územia Slovenska (napr. v Čechách, Anglicku, Francúzsku), ale i priamo u nás. V 14.-15. stor. sa začalo v celej strednej Európe čoraz viac aplikovať používanie virgúl pri viacerých aktivi­tách a z dôb najväčšieho rozkvetu stredoslovenských baníckych miest pochádzajú i záznamy o činnosti prútikárov, pričom je zaujimavé, že na rozdiel od bežných prútikov z dreva jelša, vŕba, lieska, používali aj kovo­vé (medené) virgule, aplikácia ktorých sa k nám z naj­väčšou pravdepodobnost’ou dostala tiež v priebehu vpádu Tatarov (tzv. mango/sky mosadzné virgule sa však počas 17. a 18. stor. využívali i v d’alších európskych krajinách; podrobnejšie informácie v ďalšej pasáži). Nielen v regióne stredného Slovenska, ale i v banských oblastiach Spiša predstavoval prútikár významnú osobu, ktorá mala dôležitú funkciu pri rozhodovaní o ťažbe v danej lokalite, niet však nijaký známy skriptúrny záznam o tom, že by prútikárstvo u nás jestvovalo ako samostatná živnosť. Faktom však ostáva, že realizácia prutikárstva;,(predo­všetkým v studniarstve na určenie výskytu a hĺbky vodného zdroja) na uzemí Slovenska je sporadicky doložená etnografickými záznamami, ako v 19. stor. (HOLUBY), tak i v priebehu 20. storocia (HORVATHOVA, lkw) – neberúc samozrejme do úvahy enormný rozmach prezentovanej aktivity v poslednom desaťročí o ktorom iste parciálne informácie uvádzam v nasledujúcich pasážach.

Azda najväčšiu morfogenézu prekonávali kyvadlá a prútiky začiatkom 20. stor., ked‘ sa začali po domácky vyrabať z rôznych kovov umožnujúcich ich zhotovenie nielen do roz­manitých bizarných foriem, ktorých kvalitatívna stránka sa časom nemenila, ale v prípade virgule i jej podstatné zmenšenie, pričom na jej uchytenie už stačila iba jedna ruka (v ta­kom prípade sa ramená kovového prútika držia vo vertikálnej polohe medzi palcom a prostredníkom, resp. ukazovákom bud‘ ľavej, alebo pravej ruky). Objavujú sa i kyvadlá s vyhĺ­beným otvorom, ale aj prútiky so slučkou na hrote, ktoré umožňujú umiestnenie tzv. svedka, t. j. akejsi vzorky substancie (či už minerálu, ako napr. zlata, striebra atď., alebo ampulky s vodou, ale i inou kvapalinou), ktorá sa týmto spôsobom hľadá. V dnešnej dobe možno vidieť v rukách jednotlivcov senzitívnych na rozmanité fyzikálne i nefyzikálne heterogenity terénu pri ich praktických úkonoch široký sortiment indikátorov (v súčasnosti sú vyrábané i predávané priam masovo) skutočne v tých najneuveriteňejších formách. Kovové virgule sa napr. zhotovujú najčastejsie v tvare:

Azda najväčšiu morfogenézu prekonávali kyvadlá a prútiky začiatkom 20. stor., ked‘ sa začali po domácky vyrabať z rôznych kovov umožnujúcich ich zhotovenie nielen do roz­manitých bizarných foriem, ktorých kvalitatívna stránka sa časom nemenila, ale v prípade virgule i jej podstatné zmenšenie, pričom na jej uchytenie už stačila iba jedna ruka (v ta­kom prípade sa ramená kovového prútika držia vo vertikálnej polohe medzi palcom a prostredníkom, resp. ukazovákom bud‘ ľavej, alebo pravej ruky). Objavujú sa i kyvadlá s vyhĺ­beným otvorom, ale aj prútiky so slučkou na hrote, ktoré umožňujú umiestnenie tzv. svedka, t. j. akejsi vzorky substancie (či už minerálu, ako napr. zlata, striebra atď., alebo ampulky s vodou, ale i inou kvapalinou), ktorá sa týmto spôsobom hľadá. V dnešnej dobe možno vidieť v rukách jednotlivcov senzitívnych na rozmanité fyzikálne i nefyzikálne heterogenity terénu pri ich praktických úkonoch široký sortiment indikátorov (v súčasnosti sú vyrábané i predávané priam masovo) skutočne v tých najneuveriteňejších formách. Kovové virgule sa napr. zhotovujú najčastejsie v tvare:

  • písmena ‚Y‘ – v jazyku prútikárov tzv. lastovičky; ked’že sú pomeme ťažké, sú vhod­nejšie pre pokročilých praktikov;
  • pismena ‚L‘ – slangovo tzv. elka; zvyčajne sa používajú pri zisťovaní terénnych neho­mogenít dve väčšie ‚elká‘ v oboch rukách, ale niekedy iba jedno, zhotovené napr. zo zvá­račskej elektródy, pričom jeho kratšie rameno sa neraz zasúva i do rúročky z versatilky; za jednu z najjednoduchšie zhotovených virgúl typu ‚L‘, ktorú sme videli, môžeme azda povazovať teleskopickú rádioanténu zohnutú do pravého uhla
  • písmena ‚T‘ – veľmi ľahký indikátor vhodný predovšetkým pre začiatočníkov. Popri nich sú obl’úbené aj pružinové, resp. špirálové virgule, ktoré sa môžu držať jednoručne alebo i obojručne. Na novodobých kyvadlách sa ako závažie používajú rôzne rotačné telesá, valčeky, sklenené nádoby s ortuťou či drôtiky z medi, bronzu, mosadze či iných zliatin, poskrúcané do rozmanitých foriem. Skutocnosť, že fantázii sa medze nekladú ani v tejto sfére ľudských aktivít, môžu potvrdzovať ukážky nezvyčajných detekčných inštrumentov – napr. ako fakticky funkčné a používané kyvadlo slúži i retiazka zo splachovača WC, na konci ktorej je zavesený budík, a ako naozaj bizarná virgula može vraj fungovaf dokonca i živý organizmus: „Len pre zaujímavosť; videl som aj manipulátora, ktorý ako indikátor použil žabu. Jednu jej zadnú nohu chytil medzi ukazovák a prostredník,a druhú medzi prstenník a malíček. Nad miestomz6nysa zaba vztycila, asitako stodvadsat‘ stup­ nov, aleiabe sapritom nicnestalo a tvarila sa pokojne“(m, 1955).

Po obsiahlejšej deskripcii typov a vývojových foriem mechanických nástrojov na tzv. extrasenzorickú detekciu informácií o prostredí prejdeme už priamo k fenoménu biolokácie a s ním stále súvisiacemu okruhu otázok. V dnešnej dobe u nás, ale i vo svete, sa tzv. prútikár-sky jav prakticky uplatňuje najmä v geológii, archeológii či architektúre napr. pri prospekcii ropy, detekcii podzemných inžinierskych sietí či lokalizácii nebezpečných geologických zlomov, ale tiež pri hľadaní nezvestných ľudí, ba dokonca aj v komplementárnych medicínskych náukach a kuratívnych metódach. Summa summarum, spomenutá široká aplikácia v praxi sa odrazila i vo fakte, že u nás – hoci je to pomerne ľahko dostupná informácia, málokto o tom otvorene hovorí, či píše – prútikárstvo je oficiálne zaradené do odboru 904 528, poskytujúci služby v oblasti inžinierskej geológie a hydrogeológie, a do­konca existuje aj osobitná kategória literárnych prameňov s názvom Druhy nadania, ktorá v rámci svetovej informatickej katalogizačnej klasifikácie (medzinárodného desatinného triedenia – MDT) oficiálne zahŕňa i súbor diel o problematike prútikárstva pod označením 159.928.23.

„Geoeugénnych zón je menej ( ako geopatogénnych – pozn. autora) a sú vlastne totožné s lej-líniami (laylines) a ich krivenie vytvára zemské čakry. Vel’ká čast‘ z nich pripadá na moria, kde sa to nedá využiť; avšak nielen na krížení, ale po celom priebehu medzi dvoma čakrami je vel’mi priaznivá situácia na stavbu takých miest, kde sa l’udia oddávna zhromažďujú a načerpávajú určitú silu“. V Európe je takýchto lokalít pozitív­neho charakteru, podľa vyjadrení niektorých prútikárov, iba zopár (napr. jedna je v oblasti severného Nemecka ned’aleko pobrežia oproti polostrovu Rujana, druhá v poľskom Kra­kowe pri Wawelskom hrade, d’alšia v Damanhure ned’aleko dedinky Vidracco pri meste Ivrea v severnom Taliansku), avšak o existencii takéhoto miesta na uzemí Slovenska sa (aspon z autorovi dostupných informačných zdrojov) zatiaľ nevie.

Po deskripcii fenoménu biolokácie, teda popisu toho, čo všetko je prútikár schopný prostredníctvom svojich detekčných inštrumentov merať‘ (odčítavať informácie zo svojho vonkajšieho okolia), prejdeme i k percepcii a interpretácii jeho fungovania z aspektu vnímania samotných prútikárov ako nositeľov tohto javu. Hoci sa vo všeobecnej literatúre tvrdí, že samotný inštrument je čarovným (vešteckým, začarovaným, zázračným a pod.) predmetom, resp. má čarovnú moc, ktorou človeku ukazuje napr. vodu, poklady, ale tiež i predpokladaného zlodeja, miesto v ľudskom organizme postihnuté chorobou zatiaľ ešte v latentnej forme, a teda nezistiteľne lekárskou diagnostickou apa­ratúrou atd‘, tak podľa nedávno minulých ako i v súčasnosti d’alej realizovaných výskumov sa zisťuje, že s danou, nie celkom výstižnou mienkou nemožno plne súhlasiť, pretože neodhaľuje reálny stav, ba možno konštatovať, že omnoho správnejší náhľad na jav prútikárskej reakcie sa nachádza práve na opačnej strane kontinua – teda, že indikátorom, či presnejšie bioindikátorom je človek/prútikár, a nie neživý nástroj (prútik, kyvadlo). Pritom samotné pohyby detekčného inštrumentu (či skôr akéhosi ukazovadla alebo mechanickej ručičky) vyvolávajú slabé mikrokontrakcie muskulatúry ruky prútikára – kedysi na začiatku výskumov sa v tomto zmysle prezentovalo i presvedčenie o tzv. ‚ideomotorickom pohybe‚, čo však neskôr mnohé experimenty vyvrátili – ktoré sú determinované psychickými, fyziologickými i energetickými procesmi prebiehajúcimi v ľudskom organizme. Napokon je zaujimavé, že na uvedený fakt – teda, že pri realizácii prutikárstva zohráva rozhodujúcu funkciu habilita človeka-prútikára, a nie vlastnosť nástroja (prútika). Niektorí jednotlivci majú v rôznej miere vrodený cit pre rozlíšenie rozdielov v štruktúre určitých prírodných materiálov, ktorý im umožňuje zistiť najmä výskyt podzemných prameňov. Virgula je v ich rukách vhodným diagnostickým nástrojom, kým pre väčšinu ľudí, u ktorých spominaná schopnosť absentuje, je nepoužiteľný“.

Podstatným faktorom pri bioindikácii, podľa početných verifikačných procedúr realizovaných v súčasnosti, je samotný ľudský organizmus. I z tohto dôvodu sa staršie označenie prútkár /prútikár/ substituuje novším a spresňujúcejším internacionál­nym názvom bioindikátor, ktorý oveľa presnejšie vystihuje princíp fungovania feno­ménu prútikárskej reakcie; bio– živý, indikátor-ukazovateľ.) A naopak zázračný prútik či ‚veštecké kyvadlo‘ sa v prezentovanom zmysle vníma iba ako istý typ mechanického nástroja- kvalita ukazovadla pritom nezávisá ani od druhu zhotovovacieho materiálu (zla­ta, dreva, kovu, skla a i.), ani od jeho tvaru (či už vo forme ‚lastovičky‘, ‚elka‘, zaveseného sita, splachovača od WC, alebo aj takej bizarnosti ako živá žaba) -,ktorý predstavuje iba akúsi ručičku prístroja (‚prístrojom‘ je v danom prípade človek), spĺňajúcu však potrebné technické parametre, čiže primeranú veľkosť a dostatočnú labilitu na to, aby mohla jasnej­šie zviditeľniť a súčasne i zosilniť relatívne nízke nadprahové (u trénovaných jednotlivcov dokonca i subliminálne) vnemy. Tie sa prejavujú jemnou muskulatúrnou motorikou, sla­bými mikrokontrakciami svalstva ruky, v ktorej sa príslušný inštrument (virgula, kyvadlo) drží. Samozrejme, nielen človek v roli bioindikátora (prútikára) je schopný reagovať na zmeny fyzikálnych polí, s ktorými prichádza do kontaktu. Aj najrôznejšie geoaktívne zóny (geoaktívna zóna je súhrným názvom pre GPZ i GEZ) či iné nehomogenity tzv. energe­ticko-informačného poľa terénu, manifestujúce sa aj sekundárnymi (eventuálne až terciár­nymi) fyzikálnymi efektmi, možno zisťovať i normálnou prístrojovou technikou, napr. cit­livými detektormi ionizácie, protónovou magnetometriou (meria zmeny indukcie magnetickeho pol’a s presnosfou radu 10-1 nT), magnetometrickým zariadením využívajúcim Hallov fenomén (ešte presnejšia aparatúra umožňujúca merať zmeny intenzity magnetického poľa menšieho ako 1,2 x 10-11 Am-1), kombináciou polarizačných a farebných filtrov atd‘. Existuje vypracovaná rozsiahla metrológia bioindikačného fenoménu, teda rozmanite cieľavedomé postupy, ktoré relatívne objektívne snímajú (reakciu prútikára, napr. metóda akustickej, ale i magnetoakustickej rezonancie, metóda spontánnych potenciálov, chemitronova metóda, optickoelektronická metóda, bioluminscenčná metóda a mnohé ďalšie. Pre nás vari najzaujímavejšiu informáciu predstavuje fakt, ze aj bývalí československí bádatelia vyvinuli elektronické zariadenie dokazujúce reakcie prútikárov (vynález 828480; autori Still, Rejdak, Fleger, Cblubna), ktoré je založené na princípe elektroodpo­rového, elektromagnetického a rezonančného merania.

Záverom príspevku o histórii i súčasnosti fenoménu prútikár/prútikárstvo môžeme rezumovať, že nositeľmi spomí­ naného javu sú jednotlivci, ktorí oplýva­jú alebo sa aspoň domnievajú, že majú (resp. prevláda o nich toto presvedčenie) najrozmanitejšie vrodené, alebo inak nadobudnuté akési supranaturálne schopnosti. Či vsak je habilita prútikár-ov skutočná alebo zdanlivá, je pre kultúrno-antropologický (etnologicky) orientovaný výskum v princípe irelevantná otázka, avšak samotná existencia osôb, ktorým sa pripisuje dispozícia akýchsi schopností magického charakteru pred­stavuje v našej spoločnosti reálny a neodškriepiteľný fakt. Skutočnosťou sú pravdaže aj názory – ktoré však už majú iný charakter, nespochybňujúc samotnú exis­ tenciu jednotlivcov s predpokladanou supranaturálnou potenciou – že sféra prútikárstva a prútikár je veľmi diskreditovaná, čo napokon vyvoláva často i zrejmú nechuť odborníkov, ktorí sú priaznivo naklonení k výskumom tohto alebo iných analogických fenoménov a chceli by sa serióznejšie zaoberať danou problematikou.

Jestvovanie ľudí s predpokladanými mimoriadnymi vlastnosťami či schopnosťami je i napriek tomu v súčastnosti evidentne jedným z pertraktovaných fenoménov. Prútikár je téma ku ktorej sa vyjadrujú nielen odborníci rôznych vedných disciplín (predovšetkým prírodo­vedného a technického zamerania), ale tiež na prezentovaný sociokultúrno-historický jav istým spôsobom nazerá, zaujíma k nemu stanovisko, vníma a hodnotí ho (podľa známych zakonitostí sociálnej percepcie) i značná časť jednotlivcov širšej society. Popritom sa samo­zrejme aj samotní prútikári inkorporujú do širšej spoločnosti a ako nositelia špecifického životného štýlu ovplyvňujú (či už negatívne alebo pozitívne) názory a hodnotové postoje i u iných jednotlivcov makrosociety. Vychádzajúc z uvedených faktov môžeme konštato­vať, že fenomén prútikár sa podieľa určitým spôsobom aj na formovaní charakteru každodennej reality, a ako takí iste patria aj do sféry záujmu našej vednej disciplíny, etnológie.

Prečítajte si aj článok Prútikárstvo a prútikár tu.